Kampaňový denník

Dnes idem sama, kolega dovolenkuje (aj za mňa, do volieb nedovolenkujem, keď už som sa na to dala, idem naplno – to sú tie podpolianske nátury asi).

Pohronský Bukovec poznám zo sprievodcovskej reči, ktorú som verklíkovala svojho času ako gymnazistka počas dvoch letných brigád v Múzeu SNP. Dnes som tu prvýkrát. Cesta fajn, banskobystrických 34 stupňov sa v kopcoch mení na 31. Aj tak tu také nepamätali kedysi.

V skoré poobedie nikto nikde, garáže na hlavnú ulicu pootvárané, cítim olej. Tu sme na dedine. Pristavím sa pri pánovi s pivom v ruke, je z Moravy, ale chodieva sem, lebo brat mu žil tu. „U mně ztrácíte čas, nejsem Slovák.“ Usmejem sa, prisadnem si – v pohode, viete, zbieram podnety, nie som taká herečka, že by som vedela hodiny a hodiny chodiť po dedinách bez toho, aby ma to aspoň trochu bavilo...

Absolvujem pár rozhovorov, opakuje sa téma chýbajúcej kanalizácie či plynofikácie. Stretnem pani, ktorej deti žijú ďaleko od našej krajiny a trápi ju zásobovanie – cenová prirážka odľahlej lokality v miestnych potravinách jej predražuje nákupy, občas pomôžu susedia a nakúpia v meste.

Dostávam ručne vyšívanú dečku – „Viete, sem nikto nechodí, sme malá dedina, na okraji okresu.“ Pokus naliať do mňa za pohár domácej v dome vedľa slušne odmietam.

V obci Hiadeľ sa témy opakujú – chýba kanalizácia a plynofikácia. Pani, ktorú vyruším pri olejovaní starej Singerky, hovorí, že by sa zišli obecné nájomné byty pre seniorov – opäť sa opakuje téma odlivu mladých a opustených starších ľudí, ktorí bývajú vo veľkých domoch s nákladným kúrením a komplikovanou údržbou. Ak sa hneď pýtate, prečo sa neodsťahujú do bytu do mesta, tak si skúste predstaviť, že odídete z dediny, kde žijete celý život a odkiaľ sú najskôr aj vaši predkovia. Títo ľudia by radi zostali žiť v obci, kde majú vzťahy, kde sú doma, len dom je pre nich už priveľa. Postarať sa o seba vedia, stačilo by komunitné bývanie.

Terénna kampaň prináša aj milé náhody – v jednom z dvorov hovorím, že ma zaujíma kvalita života v dedinách, pretože generácie mojich predkov pochádzajú z Hrochote. Pani sa zastaví: „Ja som tiež z Hrochote.“ Nakoniec zisťujeme, že sme ešte snáď aj nejaká vzdialená rodina. Svet je malý a do Banskej Bystrice sa vraciam s vnútorným pokojom – uistením, že táto kampaň ma bude skutočne baviť.

V Môlči na mňa zovšadiaľ štekali psíky, havkovia, psiská a iné fantastické tvory. Láska k domácim zvieratám a autám bola prítomná všade.

Pri kampani od dverí k dverám mi cestu skrížil aj kandidát na starostu/starosti pri zbere podpisov. „A čože, s podporou politickej strany nechcete?“ „Zabudnite, to by bol prúser.“ Ponúka sa priestor na zamyslenie, kde presne sa nachádza náš systém zastupiteľskej demokracie, v ktorom sa moc vykonáva prostredníctvom volených zástupcov politických strán a čo presne nám hovorí mainstreamový fenomén tzv. nekáčov, NEKA – nezávislých kandidatov… ale je priveľa hodín a túto úvahu si nechám na inokedy.

Ďalšia dedina bez kanalizácie a obchodu. Polovica rozhovorov s rodinami, ktorých ďalšie generácie už pokračujú v zahraničí – od Británie cez Česko po exotiku.

Pozerám na tie medovým slnkom zaliate kopce a vravím si, že byť Môlčankou, chýbajú mi každý deň a to do konca života. Bez ohľadu na to, v akej tramtárii by som žila.

V Harmanci je kanalizácia, hlučná cesta a aj medvede. Zdá sa, že inak veci fungujú – kroky ma zaviedli na pohár vody do miestneho podniku s názvom Sudové víno, takže ako inak. Môj letáčik sa hneď ocitá na stene za pultom.

Dolný Harmanec? Je oddnes moja obľúbená dedina.

Potok jarý a niekoľko najlepších rozhovorov na okraji slepých uličiek. Objektívne problémy: chýba radar/taktické prvky na hlavnej ceste – za desaťročia zažila takmer každá brána dvora okolo hlavného ťahu náraz havarovaného auta (šialený funfact, že?), chýba kanalizácia. Obchod najbližšie v Harmanci.

Ten najlepší bol s pánom, ktorý sa nedôverčivo pozeral na môj leták a smial sa – no, už len vy niečo zmeníte. Za aké strany ste? Po odpovedi mávne rukou. Ja už neverím nikomu. Rozumiem vám – keď vidím, o čom je politická súťaž, veruže rozumiem – hovorím. Ale veriť treba.

Som na odchode, pýtam sa, či sa dostanem na obecný cintorín – je vzadu na konci ulice. Smeje sa – ale tam vám už nikto neodpovie. Smejem sa – nebojte, tam už idem len za seba, aj my politici máme duše.

Pán mi dal napokon šancu a aj ma vypočul. Žije v Holandsku, na Slovensku by ho nebyť chorej mamy nedržalo nič. Hlas možno dostanem, možno nie. Ale do tône cintorína na krátky oddych v tichu som po rozhovore kráčala v ľahkosti.

Čo tam po hlasoch, toto je život.

Aj na Továrenskej som bola a boli to tie najlepšie rozhovory. Viac v príspevku na mojom Facebooku.